III. miestnosť

Vývoj technickej úrove

1868–1896: Objavujú sa parou poháňané čerpadlá, dopravné zariadenia a ventilačné systémy. Do popredia sa dostáva ťažba uhlia prostredníctvom vertikálnych šácht. Doprava šácht sa rýchlo mechanizuje a na povrchu sa pri preprave začínajú používať parné lokomotívy.

1896–1910: V baníctve postupne preberá úlohu pary elektrická energia. Pri všetkých väčších závodoch vznikajú elektrárne, pričom vyrobená energia sa využívala na osvetlenie a neskôr aj na pohon strojov v podzemí aj na povrchu. Elektráreň, ktorú založila spoločnosť SKB Rt. v roku 1910 v obci Zagyvaróna, sa stala centrálnym zdrojom elektrickej energie podniku. Prvú elektrickú lokomotívu v monarchii uviedla do prevádzky spoločnosť ÉKI Rt. v roku 1892 v bani Csibaj-János. Pri povrchovej doprave sa prechádza na elektrické lokomotívy.

1910–1924: Od roku 1910 sa Salgótarján stáva klasickou lokalitou nekonečnej reťazovej a lanovej dopravy. Nové banské závody už boli konštruované so šikmými šachtami. Nekonečné lanové systémy mechanizovali aj horizontálnu podzemnú dopravu, čo vyradilo kone z podzemnej prepravy. Takmer všetky nové inovácie banskej techniky sa objavili aj v banskom regióne Nógrád. Testovali sa rýpacie stroje aj kombinované rýpacie a nakladacie stroje.

1924–1945: V dôsledku dopytu po kvalitnom uhlí sa zdokonaľovali zariadenia na spracovanie uhlia. Vybudovali sa triediarne v Kazári, Mizserfalu, Gyularakodó a Kisterenye. Na zúžitkovanie drobného uhlia bol pri triediarni v Kisterenye v roku 1930 postavený závod na výrobu brikiet.
Nové bane ťažili kvôli geologickým podmienkam z tenších a prešmykmi narušených vrstiev, ktoré neumožňovali koncentrované pracoviská. V tomto období zaostávala mechanizácia pracovísk za úrovňou iných banských oblastí v krajine.

1946–1965: V roku 1950 vznikla z centrálnej opravárenskej dielne Központi Javító Műhely v Zagyvapálfalve, patriacej spoločnosti SKB Rt., továreň na banské stroje. V 50. rokoch sa objavili nakladacie stroje, ktoré v kombinácii s kontinuálnymi dopravnými systémami viedli k zavedeniu komorovej ťažby. Mechanizácia ťažby sa realizovala individuálne (banícke kladivá, ručné vŕtačky, trhaviny, atď.). Objavili sa rýpacie stroje a banské kombajny, ktoré umožnili kontinuálny odvoz vyťaženého uhlia. V skupinových komorových poruboch sa pracovalo s nakladačmi typu Kóta (vyvinuté v Maďarsku) a od roku 1960 aj s nakladačmi typu Hidasi. Na spevňovanie porubov sa od 50. rokov používali oceľové a rúrové výstuhy.
Typickým spôsobom dopravy v tomto období bola visutá lanová dráha.

1965–1992: Rozšírením oceľovej výstuže sa umožnil prechod na pásové a následne mechanizované čelné dobývanie uhlia. Umožnili to moderné dobývacie stroje (hoblíky, frézovacie valce). Prvé úplne mechanizované čelné dobývanie uhlia sa začalo na lokalite Kányás v roku 1968. Zavedenie komplexne mechanizovanej dobývacej technológie však už prebiehalo v období útlmu ťažby v Nógrádskom uhoľnom revíre (1974–1985). V roku 1976 sa v Nógráde dosiahla úplne mechanizovaná ťažba.
Využitie uhlia
V domácnosti, dopravné (lokomotívy, parníky), priemyselno-energetické (viď elektráreň SKB Rt., ako aj pre vývoj generátorového plynu využívaného v Palackgyár (závod na výrobu fliaš), ktorý od roku 1925 fungovala ako dcérska spoločnosť podniku), či hutnícke využitie. Od 50. rokov 20. storočia sa stali hlavnými spotrebiteľmi uhlia elektrárne.