VI. miestnosť

Kultúrne a sociálne pôsobenie banských podnikov v Novohrade

Začiatok ťažby uhlia priniesol zásadnú zmenu do života ľudí usadených v Salgótarjáne a jeho okolí. Podniky verbovali pracovnú silu v zahraničí a odtiaľ nasťahovali potrebných pracovníkov do uhoľnej panvy. Prichádzajúci pracovníci čelili vážnemu nedostatku bývania. V banských osadách v Salgótarjáne a okolí boli sprvu ubytovaní vo vytesaných jaskynných obydliach a drevených barakoch. Už koncom 19. storočia mali tri veľké spoločnosti (SKB Rt., RMSV Rt., ÉKI Rt.) vytvorené svoje prvé kolónie. Po prvej svetovej vojne sa postupne stavali nové kolónie v uhoľnej panve – Mátranovák, Kazár, Kisterenye, Nagybátony, Zagyvapálfalva, Baglyasalja a ďalšie. Ich výstavbou sa podniky snažili vytvoriť jadro stabilnej pracovnej sily.


Po znárodnení bolo v Nagybátonyi vybudované nové banské mesto. V roku 1952 sa spustila akcia „Vlastný banícky dom“, ktorá ponúkala baníkom výhodné a dlhodobé pôžičky na výstavbu rodinných domov.
Zdravotný stav baníkov bol od začiatku nepriaznivý. Medzi najčastejšie ochorenia patrilo všeobecné telesné vyčerpanie, črevné parazity, tuberkulóza a úrazy vedúce k invalidite. Prvá zdravotná inštitúcia, ktorú možno nazvať nemocnicou, bola založená v roku 1870 v centrálnej banskej kolónii. Na okrajových banských osadách vznikali zdravotné stanice s lekárskym dohľadom. Centrálna nemocnica SKB Rt. a modernizujúce sa nemocnice RMSV Rt. poskytovali zdravotnú starostlivosť aj ostatným obyvateľom uhoľnej panvy až do roku 1946.
SKB Rt. prevádzkovala hygienické kúpele a v roku 1940 vybudovala na centrálnom banskom sídlisku aj plaváreň.
Prvá škola bola otvorená v banskej osade v Salgótarjáne v roku 1871. Spočiatku bola väčšina žiakov cudzojazyčná. V 20. storočí mala každá banská kolónia svoju ľudovú školu. Učitelia a pomocný personál boli zamestnancami baní. Podnik pre školu poskytol iba priestory, ale školné, učebnice, zošity a písacie potreby sa zrážali z výplaty baníkov.
Podniky mali rozhodujúcu úlohu aj pri založení reálneho gymnázia v Salgótarjáne v roku 1923 a podieľali sa na jeho prevádzke až do znárodnenia v roku 1940.
Robotníci mohli svoj voľný čas stráviť v tzv. banských kasínach, ktoré vznikli v Salgótarjáne, Baglyasalji, Salgóbányi, Zagyvapálfalve, Kazári, Mizserfe, Jánosakne, Mátranováku a Szorospataku. Fungovali v nich čitateľské krúžky, knižnice a amatérske divadelné skupiny.
Na jar 1918 vznikol v Salgótarjáne banícky spevácky zbor a divadelný súbor, pričom miesto tu dostala aj v tom čase už dlhšie fungujúca banícka kapela.
Po roku 1945 aj znárodnený banský podnik kládol veľký dôraz na voľnočasové kultúrne vzdelávanie svojich zamestnancov. V činnosti pokračovali aj predchádzajúce dobrovoľné kultúrne skupiny.
Kult svätcov, ako symbolická súčasť spoločnej európskej baníckej kultúry, pretrvával už tisícročia. V Novohradskej uhoľnej panve sa slávili sviatky na počesť sv. Prokopa z Čiech, sv. Barbory a neskôr na kráľa sv. Štefana.
Dva najväčšie športové kluby Salgótarjánu založili RMSV Rt. (SSE) v roku 1901 a SKB Rt. (SBTC) v roku 1920. Od 20. rokov 20. storočia vznikali miestne športové kluby aj v menších banských osadách. Najobľúbenejším športom bol futbal, v ktorom bol najúspešnejší SBTC. Prvýkrát hral v prvej lige v roku 1935, po roku 1945 viackrát získal titul „Najlepší tím okolia“ a v roku 1972 získal bronzovú medailu v NB I (maďarskej 1. lige).
Ďalšími úspešnými športovými aktivitami SBTC boli box a turistika.
Počas socializmu nahradili pôvodné sviatky založené na kulte patrónov Dňom baníctva, ktorý sa od roku 1951 konal každú prvú septembrovú nedeľu. Tento deň vyjadroval spoločenské uznanie baníckej práce – udeľovali sa odmeny, uznávali sa pracovné výkony, a na záver sa konala banícka ľudová slávnosť. V Salgótarjáne sa najčastejšie konala v lokalite Gyurtyános.
V socialistickom období sa rozšírila rekreácia pracujúcich. Odbory jednotlivých odvetví, vrátane baníctva, prevádzkovali na tento účel vlastné rekreačné zariadenia. Baníci z Novohradu najčastejšie dovolenkovali v Hévízi, Keszthelyi, Orfű, či Bükkszéku.