VII. miestnosť

História banskej záchrannej služby v Novohradskej uhoľnej panve

Nebezpečenstvá spojené s ťažbou uhlia (závaly, požiare, priesaky vody a piesku, plyny, výbuchy metánu a uhoľného prachu) si s rozvojom ťažby uhlia vyžiadali vznik organizovanej banskej záchrannej služby.

V raných obdobiach baníctva boli časté nehody spôsobené závalom štôlní vyrazených pozdĺž uhoľných slojov. S technickým pokrokom a dosiahnutím hlbších vrstiev sa objavili aj riziká spojené s výskytom plynov a požiarov. Samovznietenie uhoľných slojov bolo typické najmä pre severné bane (Inaszó, Salgó, Szilváskő, Večelkov). Riziko výskytu metánu rástlo v smere zo severu na juh a z východu na západ panvy. Oxid uhličitý sa v menšom množstve vyskytoval hlavne v baniach v Kisterenye (Újlak, Vizslás), pričom najväčší výron plynu sa udial na lokalite Tiribes v roku 1964. Sírovodík sa prechodne objavoval vo vodách starých banských prevádzok v severnej a strednej časti panvy.

V 19. storočí boli k závalom alebo požiarom privolaní najlepší baníci z prevádzky – organizovaná záchranná služba vtedy ešte neexistovala ani na úrovni podnikov, či prevádzok. Prvý úspešný zásah sa spája s menom Frigyes Gerber, banského inšpektora, ktorý 7. novembra 1888 viedol záchranu baníkov uviaznutých na 56 hodín pri zatopení šachty József-akna.

Prvá banská záchranná stanica vznikla v roku 1904 v Inaszó s 5 záchrannými prístrojmi typu Neuper, ktoré už v roku 1905 úspešne použili pri výstavbe protipožiarnych zábran v šachte Ferenc-akna. V roku 1907 pribudlo 13 dýchacích prístrojov typu Dräger, z toho 3 boli vybavené aj telefónom. Po zatvorení bane v Inaszó bola stanica v roku 1912 presunutá do štôlne Teréz, kde už bola vybavená elektrickými ručnými lampami, nosidlami, telefónmi a kyslíkovými pumpami.

V roku 1914 sa stanica presťahovala do strojovne šachty József-akna v Salgótarjáne, kde sa nachádzali aj cvičné priestory – štôlňa, šachta, dymová komora, výcviková a učebná miestnosť.

Od roku 1915 pôsobil ako banský lekár József Soltész, od 1930 Imre Zemplényi. Veliteľmi stanice boli hlavní inžinieri alebo banskí inžinieri: najprv János Höss Nagy a od 1938 Jenő Schmidt ml.

V 40. rokoch 20. storočia pôsobila v Salgótarjáne záchranná jednotka s 1 veliteľom a 30 vyškolenými záchranármi (20 v Salgótarjáne, 10 v Mizserfe). Ročne absolvovali 4 záchranné cvičenia, kde sa oboznamovali aj s novými zariadeniami. Záchranári boli vyberaní z dobrovoľníkov vo veku 21–40 rokov, ktorí boli v dobrej fyzickej a zdravotnej kondícii.

Do roku 1955 neexistovala jednotná záchranná služba pre celú panvu – iba menšie stanice s 12–15 ľuďmi na jednotlivých prevádzkach. V roku 1955 sa v bývalej šikmej šachte József-akna vybudovala cvičná štôlňa s 60°C horúcou komorou, zariadením na ťahanie bremien a plazivým tunelom.

V roku 1955 sa zaviedla aj nepretržitá služba s 8 pracovníkmi a záchranné vozidlo typu Csepel. Od roku 1948 sa používali prístroje Dräger 160/A.

S odkrývaním nových uhoľných ložísk rástli aj riziká požiarov a plynov. V 50. a 60. rokoch boli záchranári ročne vyslaní k 20–22 zásahom. Najnebezpečnejšie boli bane Róna a Zagyva. Časté požiare vznikali aj v opustených pilieroch v šachtách Inaszó, Székvölgy, Szilváskő-akna a Večelkov. Okrem požiarov pomáhali záchranári aj pri priesakoch vody, piesku, výbuchoch metánu a uhoľného prachu najmä v južných baniach – v Kányás, Tiribes, Ménkes, Szorospatak.

V roku 1963 sa zaviedlo použitie únikového prístroja typu Dézsi.

V rokoch 1964–65 záchranári v starých štôlňach šachty József-akna vytvorili podzemné banské múzeum.

V 70. rokoch sa v severomaďarskom regióne zaviedli jednotné záchranné prístroje typu MEDI.

V roku 1982 sa stanica presťahovala do Tiribesu, kde vznikla nová cvičná štôlňa. V roku 1991 sa stanica presťahovala do budovy učilišťa v Nágybátony.

Po roku 1945 boli veliteľmi záchrannej služby: István Pilinyi, József Patvaros, István Tibor Piletics, Gyula Jenei, Sándor Nagy, Gyula László, Ferenc Szabó a Géza Czene.

V roku 1960 zahynul záchranár Pál Kuborczik pri odvodňovaní bane Gáti II v Mátranováku, keď náhle uniknutý metán explodoval.

V prvom štvrťroku 1993 – po zániku spoločnosti – bola Krajská banská záchranná stanica zrušená.

Banské nešťastia a nebezpečenstvá v Novohradskej uhoľnej panve

Počas obdobia takmer 150 rokov ťažby boli najčastejšími nehodami závaly. Smrteľné zranenia a poranenia spôsobovali najčastejšie pri ťažbe odtrhnuté bloky uhlia. Takáto nehoda sa stala napr. v šachte András-akna v Baglyasalja, kde pád uhoľného bloku spôsobil smrť jedného baníka. V decembri 1903 pri ťažbe uhoľného piliera spadol strop a zasypal tam pracujúcich ťažiarov. V januári 1929 zahynuli v dôsledku závalu v štôlni II/A v Salgóbánya traja baníci. V lete 1957 z rovnakého dôvodu zomrelo päť baníkov v Ménkes. V marci 1972 v štôlni Csurgó v Mátranováku zomrel baník pri závale stropu. 22. júna 1983 po čiastočnom závale v bani Kányas našli mŕtvych dvoch baníkov (v ten istý deň zomrelo 37 baníkov pri výbuchu metánu v Oroszlányi Márkushegy).

V 50. a 60. rokoch najväčšie riziká predstavovali banské požiare v prevádzkach v Zagyva, Róna a v šachte Kányás-akna. V roku 1963 horela štôlňa v Kányási v dĺžke 100 m, kde sa kvôli extrémnemu teplu museli záchranári striedať každých 8–10 minút.

Pri požiaroch a výbuchoch vzniká toxický oxid uhoľnatý, preto bolo pri záchranných akciách veľmi dôležité meranie nahromadeného oxidu uhoľnatého. Po banskej nehode v Szücsi v roku 1959 sa zaviedlo používanie záchranných prístrojov s filtrom oxidu uhoľnatého, tzv. Bányászati Önmentő Készülék.

Najväčšie problémy spôsobovali prívaly vody a plynov zo starých šácht. Našťastie, po závale spôsobenom vodou a nahromadenia CO₂ v šachte József-akna v roku 1888 sa baníkov podarilo zachrániť.

Banská šachta József-lejtakna v Salgótarjáne patrila medzi najviac ohrozené vodou.

8. februára 1926 v šachte Sára-lejtősakna v Baglyasalji došlo pri prerazení do starej prieskumnej štôlne k prieniku vody a spolu s ňou aj sírovodíkového plynu, ktorý spôsobil smrť 7 baníkov.

V júli 1943 v šachte Csigakúti-lejtősakna v Kisterenye došlo k výbuchu metánu, pri ktorom zahynuli 3 baníci a 14 boli zranení. V baniach v Kisterenye bolo kvôli prítomnosti metánu zavedené povinné používanie bezpečnostných lámp. V bani Gyula-akna v Kazári, otvorenej v roku 1920, bol výskyt metánu častý, preto sa tam muselo pracovať výlučne so zatvorenými lampami.

V roku 1962 v bani Kistelek patriacej prevádzke Mizserfa došlo k výbuchu metánu, ktorý prenikol zo starého uhoľného sloja a zapálil sa od otvoreného plameňa lámp. Pri tomto nešťastí zahynulo 8 baníkov.

V marci 1962 na lokalite Tiribes uniklo veľké množstvo CO₂, ktorý zaplnil celú baňu až po povrch. Ventilačný systém sa zastavil, no keďže šlo o deň pracovného pokoja, nebol nikto v ohrození života.

4. januára 1989 v bani Kányás sa do štôlne pripravovanej na ťažbu po závale vylialo veľké množstvo mokrého piesku, čo si vyžiadalo životy 3 baníkov.